Čičmany
Čičmany sú rázovitou obcou, ležiacou v nadmorskej výške 655 m v Strážovských vrchoch pri prameňoch rieky Rajčianky. Prvá historická zmienka o obci pochádza z roku 1272. V minulosti bolo základným zdrojom obživy obyvateľstva poľnohospodárstvo, doplnené chovom dobytka a oviec. Pre nepriaznivé hospodársko-spoločenské podmienky vznikol celý rad doplnkových zamestnaní. Čičmanci pracovali ako lesní robotníci či sklenári. Po prvej svetovej vojne predávali po domoch galantériu a súkenné papuče. Niektorí odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce do Francúzska, Rakúska, Nemecka, Spojených štátov amerických a Kanady, kde sa mnohí usadili natrvalo. Po druhej svetovej vojne obyvatelia odchádzali do okolitých miest, kde sa zamestnali v priemyselných podnikoch. Do obce sa vracali len na víkendy a o domy sa starali ako o rodinnú pamiatku. V rokoch 1907 a 1921 postihli obec veľké požiare. Nové vybudované domy boli postavené ako pôvodné – drevené. Ornamentálna výzdoba domov má korene vo funkčnej ochrane dreva vápenným náterom pred nepriaznivými prírodnými vplyvmi. Do dnešnej podoby sa rozvinula po roku 1921. Motívy ornamentov na domoch sú inšpirované ornamentom tunajšej výšivky.
Komplex ľudovej architektúry v Čičmanoch bol v roku 1977 vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu.
Do začiatku 20. storočia sa v Čičmanoch zachovala archaická forma rodiny – veľkorodina. V jednotlivých domoch, gazdovstvách, bývali pod jednou strechou a spoločne gazdovali gazda s gazdinou, ich ženatí synovia a nevesty s deťmi. Majetok rodiny bol spoločný.
Veľkú časť izby, jediného vykurovaného priestoru v dome, zaberala hlinená pec s dvoma – troma planúcimi ohniskami. Vnútorné zariadenie izby bolo jednoduché – lavice okolo stien, police na riady, stôl a posteľ. Mladé rodiny spávali v komôrkach v hornej časti poschodového domu. Komory boli tmavé, nevykurované miestnosti s jedným lôžkom a maľovanou truhlou, v ktorej mala nevesta uložený svoj osobný majetok.
Čičmany sú známe aj ľudovým odevom, v ktorom prevláda biela farba pôvodne domácky vyrábaného textilného materiálu – ľanového plátna a súkna. Odev je bohato zdobený výšivkou, čipkami a aplikáciou vlnených šnúr. Farebnosť výšivky využíva najmä odtiene bielej, žltej, oranžovej a okrovej farby. Po prvej svetovej vojne sa začali používať priemyselne vyrábané odevné materiály.
V súčasnosti si ľudový odev obliekajú muži, ženy aj deti pri sviatočných príležitostiach.
Zaujímavé sú aj zvyky, ktoré obyvatelia Čičmian vykonávali pri príležitosti narodenia, svadby a úmrtia. Zvyky výročného zvykoslovia sú sústredené do zimného obdobia, keď je na gazdovstve relatívny pokoj.
Ženy až do polovice 20. storočia rodili doma. Po narodení bolo zvykom dieťa položiť na kožuch, aby malo vlnité vlasy. Chlapcovi dali do ruky kliešte a kladivo, aby sa naučil sklenárskej robote, knihu a pero, aby sa ľahko naučil čítať a písať. Dievčatku do prvého kúpeľa vložili ihlu, aby bolo šikovné vo vyšívaní. Dieťa okúpali v drevenom korýtku zhotovenom špeciálne na tento účel.
Významným medzníkom v živote mladých ľudí bola svadba. Mnohé zvyky mali zabezpečiť zdravie, šťastie a plodnosť mladého páru. Veľkú pozornosť vzbudzovalo veno nevesty, ktoré sa slávnostne prevážalo z nevestinho do ženíchovho domu.
Ukončenie ľudského života smrťou bolo v minulosti prijímané pozostalými ako zákonitý jav. V dome zomierajúceho zastavili hodiny, zakryli zrkadlo, otvorili okno aby duša mohla opustiť obytný priestor a na klátiku dreva zapálili sviečku. Mužom dávali do truhly palicu, fajku, mešec na tabak, vreckovku a mincu. Ženám dávali modlitebnú knižku a ruženec. Pohrebu sa zúčastňovala celá dedinská societa.
Najobľúbenejšími výročnými zvykmi boli zvyky predvianočného a vianočného obdobia. Keďže na gazdovstvách bol pokoj, mládež aj dospelí sa mohli venovať obchôdzkovým hrám, ktoré boli najznámejšie na Barboru, Luciu a Mikuláša. Zavŕšením obchôdzkového cyklu v zimnom zvykoslovnom období boli fašiangy, pre ktoré je tu charakteristická maska Turoňa.
Považské múzeum v Žiline zriadilo v Čičmanoch prvú muzeálnu expozíciu v jednoposchodovom ľudovom objekte v tzv. Radenovom dome v roku 1967, kde predstavilo zamestnania, ľudový odev a ľudové umenie obyvateľov Čičmian. V roku 1987 sprístupnilo verejnosti dom č. 42, kde je prezentované bývanie z dvadsiatych rokov 20. storočia. Ľudová kultúra obyvateľov Čičmian tak stále zaujíma jedinečné postavenie v rámci celého Slovenska.